Týka sa ma to?

 

Bratislava, 20. september 2015. Národný pochod za život. TÝKA SA MA TO?


“Sme unavení!”...


“Sme už unavení,” povedia mnohí. “Stále nejaká petícia, burcovanie okolo referenda a zas národný pochod.”

“Sme takí natešení!,” povedia iní. “Dobre, že je to už tu. Zažili sme atmosféru Košíc a už sa nevieme dočkať septembra.” Sú chvíle nadšenia a jestvuje útlm. Postoj k hodnotám však nie je závislý od aktuálneho rozpoloženia. Budovanie hodnôt aj ich ochrana je dlhodobý, často pomalý, trpezlivý proces. Ako keď pestujete obilie…

Prvá vec je prijať vedomie, že všetko, čo za niečo stojí, aj niečo stojí. Dnes si mnohé deti myslia, že mlieko a múka sa vyrábajú v nejakej fabrike zmiešaním rôznych chemických prísad (a možno to tak, žiaľ, už aj je…). Ale ak si chceme zajesť chutného chleba a napiť sa zdravého mlieka, musí niekto tvrdo pracovať na tom, čo sa nakoniec zdá tou najvšednejšou vecou. Súčasťou tejto práce je obrábanie pôdy, siatie, zber a mnohé ďalšie dôležité každodenné činnosti, ale súčasťou sú aj mimoriadne udalosti, keď je potrebné zápasiť o uznanie dôležitosti chleba a mlieka, ak to niekto začne spochybňovať alebo chrániť obilie či stádo pred útokmi zvonku.


Národný pochod za život je mimoriadnou udalosťou. Pre nás aj pre naše okolie.


V žiadnou prípade nenahradí každodennú poctivú a obetavú prácu na zveľaďovaní života doma v rodine, v spoločenstve, vo farnosti… Mnohí z nás túto prácu robia. Prečo teda robiť ešte niečo navyše? Odpoveď je jednoduchá. Tí, ktorí si hodnotu života nevážia a nepracujú na jej zveľaďovaní na Národný pochod za život iste neprídu. Ak je takých ľudí iba zopár, je jedno, koľko bude 20. septembra v Bratislave na Hlavnom námestí ľudí. Tí, ktorí prídu, sa budú tešiť zo života a zo spoločnej akcie.

Ak sa však neúcta voči životu stáva všeobecným javom, potom je dôležité, aby tam prišiel každý človek, ktorému na hodnote života záleží. To, že úctu k životu každého človeka môže prehlušiť túžba po moci, majetku či iné sebecké záujmy žiaľ bolestivo dosvedčujú pamätníky koncentračných táborov, potomkovia politických väzňov, ale aj súčasné vojny naokolo nás, skepsa a agresivita mnohých našich súčasníkov a tiež pomyselné masové hroby nenarodených detí okolo potratových kliník.


“Ja som prišiel, aby mali život.” (Jn 10,10) Kráčanie za Ním je zdrojom posily.


Boh je ten, ktorý život prináša. Je v pohybe smerom k nám. Byť na pochode je teda viac ako symbolické. Je to prejav ochoty a pripravenosti byť s Bohom v prinášaní života. Ani v Bratislave nepôjde o to, aby sme jednorazovou masovkou vybavili otázku ochrany a ´podpory života. Ak by sa aj zmenila celá legislatíva v tejto oblasti a nezmenilo by sa naše zmýšľanie a naše postoje, málo by sa urobilo pre hodnotu života. Ale to už je práca “na doma”. Vo vlastnej rodine, vo farnosti, na svojim pracovisku, vo svojej škole, u susedov…  Putovanie vždy bolo aj zdrojom posily. “Stúpajú a síl im stále pribúda. Až pôjdu vyprahnutým údolím, premenia ho na prameň, Blažený človek, ktorému ty pomáhaš, keď sa chystá na svätú púť. (porov Ž 44,6-8). Tieto slová žalmu sú určené dnes aj pre nás.



Poďme 20. septembra do Bratislavy. Všetci. S radosťou.


Poďme tam s túžbou po Božej posile a požehnaní pre ďalší život. Pozvime známych, objednajme autobusy. Nech vidia aj ostatní, že my kresťania sa pri budovaní života nespoliehame iba na seba. Pripravme si tričká, transparenty, piesne ale hlavne srdcia. Národný pochod za život nie je jedna z mnohých akcií, na ktorú snáď prídu Tí druhí. Každý je dnes vyzvaný svedčiť o živote aj touto mimoriadnou formou. Nenechajme sa oklamať Nepriateľom Života, že to aj tak nič neprinesie. To nechajme na Život samotný. On je Pánom aj našej budúcnosti. Ale potrebuje, aby sme kráčali. Nech nám stále znejú slová nášho pápeža Františka: “Neutekajme od Kristovho vzkriesenia, nepokladajme sa za porazených, nech už sa stane čokoľkovek. Veď nič nie je mocnejšie ako jeho život, ktorý nás ženie vpred.” (Evangelii gaudium, 3).