Biblický pohľad na nenarodené dieťa

Úvod

Skutočnosť potratov v modernej spoločnosti má svoj veľký počiatok v legalizácii, ktorú vykonalo sovietske Rusko v roku 1921. Útoky na život počatého dieťaťa sú však také staré ako ľudstvo samo, o čom realisticky píše aj samotné Sväté písmo, keď hneď na prvých stránkach knihy Genezis opisuje bratovraždu  ako následok dedičného hriechu.

            Dejiny medicíny nám zachovali prísahu starovekého gréckeho lekára Hippokrata (460 – 370 pred. Kristom), v ktorej je priamy apel na lekárov vtedajšej doby, aby nepodali žene nič, čo by mohlo spôsobiť potrat, či presnejšie vyhnať plod.[1] Z toho možno právom usudzovať, že potrat bol v starovekom Grécku známy a spôsoboval morálne dilemy, týkajúce sa úcty a ochrany ľudského života pred narodením.

Zámerom tejto práce nie je komplexne skúmať dejiny a prax vykonávania potratov. Chceme sa skôr zamerať na biblické spisy a pozorovať  rôznorodé texty Starého a Nového zákona, ktoré hovoria o nenarodených deťoch. Chceme si všímať vývoj morálneho myslenia biblického človeka, obklopeného pohanskými kultmi, so zreteľom na ranokresťanské učenie a moderný katolícky výklad.

Svedectvá Starého a Nového zákona

Biblia nikde nepojednáva o nenarodenom dieťati priamo, formou definície, alebo výslovnej antropologickej normy. Na druhej strane, ako neskôr ukážeme, na mnohých miestach sa zmieňuje o „plode lona“ a tak nám umožňuje získať ucelenejší pohľad na problematiku.

a.)   hodnota plodnosti

Plodnosť je pre biblického človeka veľkým darom a pokračovaním Božieho stvoriteľského plodenia.[2] Kniha Genezis je vlastne veľkým rozprávaním o plodení. Nachádzame tu mnohé rodokmene, zásnubné plány a nečakané komplikácie, príbehy o neplodnosti a vytúženom potomstve, detailné správy o pôrodoch, jednoducho akési preteky  v plodení.[3]  V tom istom duchu píše žalmista: „ Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona.“ (Ž 127, 3). Lótove dcéry, v túžbe po potomstve idú až tak ďaleko, že neváhajú zhrešiť krvismilstvom (Porov. Gn 19, 30 – 38).[4]  Neplodnosť je pre biblického človeka ozajstným zlom a bolesťou (Porov. Gn 15, 2n.; 16, 4n.; 30, 1). Môže ju prekonať jedine Boh (Porov Gn 30, 2; Ex  23, 26; Dt 7, 14).[5]

Hodnota plodnosti má svoj základ v hodnote človeka, ktorého život je posvätný – je Božím obrazom a podobou (Porov. Gn 1, 26 – 27), oživený Božím dychom (Porov. Gn 2, 7). Preto Boh zakazuje vraždu človeka (Porov. Gn 9, 5n; Ex 20, 13).[6]

b.)      človek – Božie dielo od počatia

Božský pôvod Adamových detí cestou plodenia má svoj počiatok v skrytosti lona. Autor Žalmu 139 chváli Boha nasledovne:

Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky.

Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne;

všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem.

Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti,

utkávaný v hlbinách zeme.

Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený,

a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni,

len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil.

Samotný žalmista sa stotožňuje s plodom a svoj vznik pripisuje majstrovskej činnosti Boha, ktorý ho „utkal“  a „utvoril tak zázračne“.

To isté vyznáva i Jób: „Či môj Tvorca ho v útrobách tiež nestvoril a nestvárnil nás azda v lone sám?!“ (Jób 31, 15). Izaiáš dáva uistenie o Božej starostlivosti celému národu slovami: „Toto hovorí Pán, ktorý ťa stvoril, ktorý ťa formoval od materského lona a pomáha ti: "Neboj sa, sluha môj, Jakub, miláčik, ktorého som si vyvolil!“  (Iz 44, 2; tiež vo verši 24).

Ž 22, 10 – 11 opisuje pôrod len ako prechod z jednej fázy plne ľudského „ja“ v lone k novej fáze pri prsiach matky: „Veď ty si ma vyviedol z lona a na prsiach matky si mi dal spočinúť. Od samého zrodu som odkázaný na teba. Ty si môj Boh, odkedy ma mať povila.“[7]

c.)    povolanie od počatia

Osobitne si možno všimnúť texty o povolaní niektorých veľkých postáv k budúcej službe 

Anjel zvestuje Samsonovej matke, že počne syna a „bude zasvätený Bohu od materského lona až do dňa svojej smrti.“ (Porov. Sdc 13, 6 – 7). Aj Izaiáša si vybral Boh k prorockej službe v lone matky a dokonca poznal jeho meno (Porov. Iz 49, 1.5). Podobné slová čítame o Jeremiášovi: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“ (Jer 1, 5). Anjel oznamuje Zachariášovi, že jeho syna už v lone matky „naplní Duch Svätý.“ (Porov. Lk 1, 15). Apoštol Pavol píše Galaťanom, že Boží plán s ním nezačal na ceste do Damašku, ale už v „lone matky“, kde si ho Boh „vybral a svojou milosťou povolal.“ (Gal 1, 15).[8]

d.)    ľudskosť plodu

Biblia nerobí rozdiely vo vývoji človeka, nerozlišuje fázy pred a po humanizácii plodu. Deti v maternici označuje pojmami syn, chlapec, dcéra, dievča, dieťa a pod. (Porov. napríklad Gn 25, 21 – 22; Nm 12, 12; 2Kr 19, 3; Rút 1, 11[9]; Jób 3, 3). Nenarodeným deťom Biblia pripisuje ľudskú činnosť (Porov. Gn 25, 22), alebo ľudské reakcie na podnety zvonka (Porov. Lk 1, 41.44), dokonca v súvislosti s nimi pojednáva o pripočítateľnosti hriechu (Porov. Rim 9, 11).

Okrem toho, vo väčšine doteraz uvedených textov je tehotná žena pomenovaná ako matka bez snahy o rozlišovanie či ide o vzťah k počatému alebo narodenému potomstvu. (napr. porov. Lk 1, 43). Ak je iba jedno materstvo (pred aj po narodení), potom je iba jedno (rovnaké svoho dôstojnosťou) detinstvo, či už pred alebo po narodení.[10]

e.)    prípad usmrtenia nenarodeného dieťaťa v Mojžišovom zákone

V Ex 21, 22 – 24 čítame: „Ak sa mužovia medzi sebou bijú a pri tom udrú tehotnú ženu tak, že jej odíde plod, ale nenastane nešťastie, tak ten zaplatí toľko, koľko od neho bude žiadať manžel ženy - a dá to podľa rozhodnutia sudcov. Ale ak nastane nešťastie, tak dáš život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku, nohu za nohu.“ Ide teda o situáciu, keď sa tehotná žena zapletie do sporu a je zranená. Ak následkom zranenia prirodzene potratí dieťa, manžel má právo žiadať finančné odškodnenie, ktorého výšku stanoví sudca. V prípade iných zranení alebo smrti ženy sa má aplikovať zákon odplaty.[11] Je teda pozoruhodné, že nenarodené dieťa na jednej strane požíva ochranu zákona, na druhej strane však závažnosť usmrtenia dieťaťa a matky sa nekladie na tú istú úroveň.

f.)     nenarodené deti a Boží hnev

V starozákonnej mentalite je bezdetnosť chápaná ako Boží trest za hriechy modlárstva (Porov. Oz 9, 14). U proroka Ámosa sa stretáme s opačným prípadom: hriech Amončanov, ktorí „rozparovali ťarchavé Galaádu“ je príčinou Božieho hnevu a trestu (Porov. Am 1, 13).

g.)    Zhrnutie

Sväté písmo sa o nenarodených deťoch nevyjadruje vedecky, resp. medicínsky. Ľudský život vyšiel z Božej ruky a preto je posvätný. Boží plán s človekom je má svoj počiatok v diele stvorenia a završuje sa v diele vyslobodenia z otroctva. Boh je Boh života a pre život. Biblia si „neláme hlavu“ s momentom animácie, resp. humanizácie. O človeku hovorí bez toho, aby kvalitatívne rozlišovala štádia vývoja. Človek je Božím dielom. Tak ako Boh žasol nad prvým človekom, vymodeloval z hliny zeme, rovnaké žasnutie si zaslúži Božia stvoriteľská činnosť, keď modeluje dieťa v lone ženy. Biblický človek sa ľahko identifikuje so svojim prenatálnym „ja“ a spomína na život v lone matky ako na svoju osobnú minulosť. Počaté dieťa je objektom Božieho povolania k partnerskej úlohe služobníka, proroka a pod.

Agresia voči počatému dieťaťu je označovaná za hriech a potupu. Primerane intencii agresora je počaté dieťa chránené Mojžišovým zákonom. V biblických spisoch nenachádzame explicitnú zmienku o úmyselne vyvolanom potrate spôsobmi, ktoré boli rozšírené vo vtedajšej dobe.[12]

Rôzne interpretácie

Ako bolo spomenuté v úvode, diskusia o etickom probléme úcty k počatému životu sa s novou silou rozprúdila v 20. storočí a trvá podnes. Filozofickú, antropologickú a právnu argumentáciu podopierali obidve strany v spore aj náukou Biblie. Viac ako pri mnohých iných aktuálnych témach sa ukazuje, že Biblia môže byť ľahko zneužitá na obhajobu téz, ktoré sa tradične považovali za nebiblické.

Tak v súvislosti s pohľadom na nenarodené deti sa frakcia amerických liberálov odoláva na 5. prikázanie Dekalógu „Nezabiješ!“ (Ex 20, 13) s tým, že nemá absolútny charakter – vzťahuje sa len na ľudí a aj tu sú známe výnimky (vojnový stav, vykonanie spravodlivosti, sebaobrana). Odvolávajú sa na časť židovskej tradície, ktorá učí, že medzi stvorením ľudského tela a duše (viď stvorenie Adama v Gn 2, 7), je časový odstup, pričom až duša je nositeľkou osoby. Odzrkadlilo sa to i v židovskej pohrebnej praxi, ktorá nepovažuje dieťa za životaschopné až do 30. dňa po narodení, a tak v prípade spontánneho potratu alebo v prípade smrti dieťaťa v prvom mesiaci po narodení, neumožňuje sláviť zvyčajné smútočné obrady.[13]

Iní sa odvolávajú na spomínaný právny text z Ex 21, 22 – 24 a tvrdia, že odlišnosť trestu za ublíženie plodu a matke je najlepším dôkazom, že plod nemá takú istú hodnotu ako jeho matka. Oporu hľadajú aj v Nm 5, 11 – 31, kde sa môže zdať, že Boh priamo nariaďuje potrat; v Gn 38, kde Júda nariadil upáliť Tamar i napriek tomu, že počala dvojčatá, vidia zástancovia potratov ďalší biblický pilier pre svoj postoj.[14]

Spoločným menovateľom tejto liberálnej interpretácie[15] je (1) nerešpektovanie kultúrneho kontextu týchto biblických správ, (2) nevšímavosť voči celistvej biblickej antropológii  a literárnym druhom ako aj (3) snaha vsugerovať biblickým autorom pojmy, ktorými sa v skutočnosti nemali v úmysle zaoberať (napr. osoba).[16]

Pohľad prvotnej Cirkvi

Pozrime sa napokon na mienku prvotnej Cirkvi, ktorá nazerala na biblické spisy vo svetle viery v Krista a zároveň žila uprostred rímskej kultúry, ktorá považovala rozhodnutie o živote detí (vrátane  narodených, ktoré ešte nezačali jesť pevný pokrm) za výsostné právo rodičov.[17]

Ani novozákonné texty sa priamo nevenujú nenarodeným deťom. No zároveň svedčia o tom, že Cirkev meditovala nad tajomstvom Božieho Syna a jeho Predchodcu už od počatia (Lk 1 – 2). Boží Syn zahajuje svoj plán spásy v krajnej núdzi, zverený do opatery Márie a Jozefa, ktorí sa plne disponujú, aby slúžili novému životu (Porov. Mt 1, 24; 2, 13 – 24; Lk 1, 38.43).

Sám Ježiš prijíma deti napriek odporu (Mk 10, 13n.). Ježiš láme zdanlivo neprekonateľné bariéry medzi ľuďmi, približuje sa k nevyliečiteľne chorým, inovercom, cudzincom, posadnutým, ženám, asociálom, lebo Božie kráľovstvo patrí všetkým bez rozdielu. Túto novú platformu univerzálnej ľudskej dôstojnosti vyjadril apoštol Pavol slovami: „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi.“ (Gal 3, 28). Najvyšším zákonom Ježišovej rodiny je prajná láska k všetkým, ktorá odmieta útok na iného človeka: „Toto je zvesť, ktorú ste počuli od začiatku: aby sme jeden druhého milovali. Nie ako Kain; on bol zo zlého a zabil svojho brata... Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah.“ (1Jn 3, 11 – 12.15).

Tieto všeobecné evanjeliové princípy našli svoje konkrétne vyjadrenia v ranokresťanských dokumentoch, ktoré už jasne formulujú postoj voči nenarodeným deťom.   V spise Didaché (cca. 60 rokov po Kristovej smrti) nachádzame imperatív: „Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa.“ (Porov. KKC 2271). Podobne nájdeme v Liste Barnabáša (19, 5) z 2. storočia: „Budeš milovať svojho blížneho viac než svoj vlastný život. Neusmrtíš dieťa potratom. Nezabiješ to, čo už bolo splodené.“[18] A Tertulián (r. 160 – 225) vo svojej Apológii (9, 4) píše: „Nezáleží, či vezmeš život toho, kto sa už narodil, alebo zničíš toho, kto sa ešte len má narodiť. V oboch prípadoch je zničenie vraždou... Už je človekom ten, čo ním má byť.“[19] Tieto svedectvá stoja na začiatku trvalého učenia Cirkvi o plnej ľudskej dôstojnosti nenarodených detí od momentu počatia.

Na záver spomeňme encykliku Jána Pavla II. Evangelium vitae, v ktorej sa pápež osobitne venuje obhajobe dôstojnosti každého ľudského života. V druhej časti dokumentu buduje biblické základy pre svoje neskoršie morálne učenie. Tým nepriamo predstavuje niektoré katolícke pozície a interpretačné prístupy k biblickým textom.

-          Plnú pravdu o hodnote každého ľudského života poznávame v Ježišovi Kristovi, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Táto pravda bola naznačená už Starom zákone a je vpísaná i do ľudského srdca, takže každý človek – hoci poznačený hriechom – môže túto pravdu poznať i svetlom rozumu. (Porov. EV 29)

-          Hodnota ľudského života spočíva v Božom vyvolení (Porov. Iz 44, 21). Prirodzený ľudský život má podľa Božieho rozhodnutia večné pokračovanie (Porov. Kaz 3, 11). Život je ozajstným životom iba ak je večný. (Porov. EV 30 – 31)

-          Perspektíva ľudského života sa neobmedzuje iba na fyziologickú úroveň. Ľudský život je naozaj plným životom, ak zahŕňa i duchovný a mravný rozmer (Porov. Lk 5, 31 – 32). (Porov. EV 32)

-          Na Ježišovi sa uskutočňuje dialektika krehkosti a hodnoty ľudského života (Porov. Flp 2, 8 – 9). Ježišov život je v Otcových rukách (Porov. Lk 23, 46). (Porov. EV 33)

-          V ľudskej tvári žiari Božia sláva (Porov. Gn 1, 26). Boží dych v prvom človeku rezonuje v ľudskej túžbe po Bohu počas celých dejín (Porov. Gn 2, 20 - 23). Hriech zatemnil toto ľudské tiahnutie a nasmeroval ho na stvorenia (Porov. Rim 1, 25). V Kristovi získava človek obnovenú Božiu slávu, ktorá sa realizuje v láske. Pozemská fáza života je skrze lásku semiačkom, z ktorého klíči večný život. (Porov. EV 34 – 38).

-          Život každého človeka je od Boha. On je autorom, darcom i garantom nedotknuteľnosti každého človeka. Človek má účasť na Božom živote svojou láskou k tomu, čo miluje Boh. Biblické učenie o úcte ku každému „Božiemu obrazu“ naberá postupne na svojej subtílnosti až kým nedosiahne svoju evanjeliovú dokonalosť (Porov. Mt, 5, 21 – 22; Lk 10, 25 – 37). (Porov. EV 39 – 41).

-          Boh urobil človeka spoluzodpovedným za život (Porov. Gn 1, 28): zveril mu vládu nad všetkým tvorstvom a odovzdal mu plodivú silu odovzdávať život. Skrze manželské spojenie muž a žena dávajú svetu jedinečný obraz a podobu Boha. Tento obraz a podoba vtlačená do nového človeka nie je iba dielom biológie manželov. V ľudskom plodení je prítomný sám Boh, ktorý tvorí nesmrteľnú dušu (Porov. Gn 4, 1) a teda Boh je aktívny prvkom každého plodenia, takže každé ľudské plodenie ja zároveň pokračovaním stvorenia. Manželia aktom plodenia v prvom rade – hoci paradoxne – prijímajú Boží dar. (Porov. EV 42 – 43).

-          Spoluzodpovednosť za život nie je len na pleciach manželov, ale všetkých ľudí. Osobitne to platí o situáciách, keď je ľudský život slabý a bezbranný (Porov. Mt 25, 31 – 46) – teda, keď prichádza na svet a keď odchádza do večnosti. Prečo v Biblii chýbajú priame zmienky o ochrane života pred narodením a pred smrťou? Pápež vysvetľuje, že „samotná možnosť konať proti životu, útočiť naň alebo ho usmrtiť sa v týchto okolnostiach vymyká náboženskému a kultúrnemu chápaniu Božieho ľudu.“ (EV 44). Svedčia o tom mnohé biblické state (viď body a. – e. a tiež Jób 10, 8 – 12), preniknuté obdivom, žasnutím a silnou vierou, že život má prameň v Bohu a Boh ho utvára od momentu počatia (Porov. EV 44).

-          Aby posunul uvažovanie o dôstojnosti nenarodených detí ďalej, pápež sa pýta sám seba: „Možno si pomyslieť, že by tento zázračný proces zrodu života hoci len na moment nepodliehal múdremu a milujúcemu pôsobeniu Stvoriteľa a bol by vydaný na milosť ľudskej svojvôli?“ Zamietavú odpoveď nachádza v slovách matky siedmych bratov, ktorá zoči-voči ich nábožnej smrti vyznáva, že tak ako ich Boh opatroval skôr než sa narodili, má teraz moc dať im večný život (Porov. 2Mach 7, 22 – 23)(Porov. EV 44).

-          Svoje tvrdenia napokon podporuje poukazom na  evanjeliové svedectvo o stretnutí Márie a Alžbety. Tu totiž pozorujeme, že ako nenarodené dieťa vníma Božiu milosť, prežíva radosť a dokonca naplňuje matku Duchom Svätým (Porov. Lk 1, 41 – 44) (Porov. EV 45).

Záver

             Katolícka tradícia vníma nenarodené deti vo svetle Kristovej radostnej zvesti o Božej dobrote a dare večného života pre všetkých. Ľudský život, ktorý už starozákonný človek chápe ako veľký prejav Božieho požehnania, nie je len pozemskou realitou. Je určený pre večnosť a chránený samým Bohom; preto je ľudský život nedotknuteľný a vražda človeka – najmä bezbranného a nevinného - volá do neba. Odovzdávanie ľudského života skrze plodenie, nie je len činnosťou manželov; od momentu počatia pôsobí nadprirodzene Boh, ktorý formuje v človeku svoj obraz a podobu. Niet rozumného dôvodu pre mienku, že táto Božia láskavá starostlivosť o každého človeka trvá nepretržite od momentu počatia až po smrť a vlastne naveky. Nenarodené deti sú subjektom komunikácie s Bohom i s ľuďmi.

             Na rozdiel od liberálnych prístupov, je katolícky pohľad na biblické učenie kompatibilný s princípmi prirodzeného zákona, prísnej logiky i najnovších poznatkov medicíny ohľadom prenatálneho vývoja človeka.

Sekcia pre rodinu a mládež Žilinskej diecézy

Jána Kalinčiaka 1, 010 01 Žilina

0911 911 760

rodina@dcza.sk