Svedectvá svätých o radosti zo života

 

Sv. Gianna Beretta-Molla

Jana Berettová (tal. Gianna Beretta) sa narodila 4.10. 1922 v meste Magenta v Taliansku ako desiate dieťa z trinástich. Päť z nich zomrelo v mladom veku, tri deti sa zasvätili Pánovi (dvaja kňazi a jedna rehoľná sestra). Kresťanské vzdelanie získala od svojich rodičov. Život považovala za nádherný Boží dar, naplno dôverovala Prozreteľnosti a bola presvedčená o potrebe a účinnosti modlitby.

Počas rokov štúdií na gymnáziu a univerzite sa naplno zaoberala činnosťami v katolíckej organizácii a v Spoločnosti sv. Vincenta de Paul, kde sa venovala mládeži a charitatívnej starostlivosti o starých a biednych. Po obdržaní titulu Doktor medicíny a chirurgie na univerzite v Padove v roku 1949, si otvorila ambulanciu v meste Mésero, blízko rodnej Magenty. V roku 1952 si obohatila svoje znalosti v odbore pediatria na Milánskej univerzite. V medicínskej praxi sa zvlášť zameriavala na matky, deti, starých a chudobných. Svoju profesionálnu dráhu považovala za misiu a tá jej nezabraňovala pokračovať v činnosti v katolíckej organizácii, pričom venovala ešte väčšiu pozornosť mladým dievčatám. Venovala sa aj svojím obľúbeným športom, lyžovaniu a alpinizmu. Nachádzala v nich príležitosť vyjadriť radosť zo života. Zaujímala ju aj vlastná budúcnosť, modlila sa a prosila Boha, aby spoznala Jeho vôľu. Pocítila, že Boh ju volá do manželstva. Plná nadšenia sa odovzdala tomuto volaniu, s pevnou vôľou a presvedčením vytvoriť skutočnú kresťanskú rodinu.

V tých časoch sa spoznala s inžinierom menom Peter Molla. Strávili spolu veľa času spoznávaním sa, prehlbovaním duchovného života, spoločnými modlitbami. Jana a Peter uzavreli manželstvo 24.9. 1955 v Bazilike sv.Martina v meste Magenta. V novembri roku 1956 Jana porodila prvé dieťa menom Pierluigi. V decembri o rok neskôr prišla na svet Mariolina a v júni 1959 Laura Mária. Jana zvládala svoje povinnosti matky, manželky, lekárky a aj napriek vyčerpanosti dokázala prejavovať radosť zo života.

V septembri 1961, po dovŕšení druhého mesiaca tehotenstva, nastali ťažkosti. Diagnostikovali jej nádor na maternici. Bol potrebný chirurgický zákrok. Pred operáciou prosila lekára, aby zachránil život, ktorý nosí vo svojom lone a odovzdala sa Božej prozreteľnosti. Podarilo sa zachrániť život malého stvorenia. Ďakovala Bohu a ďalších sedem mesiacov tehotenstva sa s neuveriteľnou silou venovala úlohe matky a lekárky. Ovládol ju strach pri pomyslení, že by sa jej dieťa malo narodiť choré a prosila Boha, aby sa tak nestalo. Niekoľko dní pred pôrodom bola pripravená obetovať svoj život, aby zachránila dieťa: „Ak sa treba rozhodnúť medzi mojím životom a životom mojho dieťaťa, neváhajte a zachráňte ten jeho.“ Dňa 21.apríla 1962 ráno porodila dcéru, ktorá dostala meno Jana Emanuela. Jana Beretta zomrela o týždeň neskôr, 28. apríla, v nevýslovných bolestiach a opakujúc krátku modlitbu „Ježiš, milujem ťa; Ježiš, milujem ťa“. Mala 39 rokov. Pochovaná je na cintoríne v Mésero, 4 kilometre od Magenty.

Pápež Pavol VI. pripomenul Janin život veriacim pri nedeľnej modlitbe Anjel Pána, 23.9.1973, slovami: „mladá matka z milánskej diecézy obetovala svoj život, aby ho mohla dať svojej dcére“. Je zrejmé, že Svätý otec chcel poukázať na Kristovu obetu na Kalvárii. Pápež Ján Pavol II. ju vyhlásil za blahoslavenú 24. apríla 1994 za prítomnosti jej detí, manžela a príbuzných a vyzdvihol ju ako hrdinský vzor matky nášho storočia. Za svätú bola vyhlásená 16. mája 2004 na námestí sv. Petra v Ríme pápežom Jánom Pavlom II.

 

Chiara Luce badano

Chiara sa stala plamienkom žiariacim veľkou intenzitou. Toto nadprirodzené, duchovné svetlo vychádzajúce z vnútra narozdiel od svetla prirodzeného neoslňuje, neoslepuje. Je príjemné pre oči. Napĺňa vás izbou. A radosťou. Stačí byť s ňou. A viete, že ste boli obdarovaní.
Chiara bola normálna talianska dievča. Ale jej úsmev a lesk očí o nej prezrádzal, že je Bohom milovaná a že je si tejto lásky vedomá. Dostalo sa jej veľa lásky a veľa lásky dokázala rozdať. Jej srdce dozrelo v ohni utrpenia. Počas dvoch rokov ťažkej chorobe sa stala nevestou ozdobenú pre svojho Ženícha. Keď v osemnástich rokoch zomrela, obliekli ju podľa jej želania do svadobných šiat. Ľuďom po tvári stekali slzy, ale napriek tomu rozlúčka s ňou pripomínalo svadobné radosť. Dokonca tak, že jedno dieťa sa svojej maninky pýtalo, kedy už prinesú tie svadobné koláčiky.

Chiara Badań bola vymodlené dieťa. Narodila sa svojim rodičom po desiatich rokoch čakania. Jej narodenie bolo Božím darom, dôkazom, že nádej existuje. Nemala ďalšie súrodenca. Vyrastala obklopená láskou v rodine, ktorá žila hlboký vzťah s Bohom. V Chiare samotnej sa už čoskoro zapálila veľká horlivosť pre evanjelium.

V deviatich rokoch spoznala Hnutia fokoláre, ktorého spiritualita jednoty ju uchvátila a veľmi inšpirovala. Zvlášť rozhodujúce pre ňu bol jeden moment: blízkosť Ježišu opustenému, osamocenému. Vo svojich dvanástich rokoch napísala: "Tento rok som si predsavzala vidieť opusteného Ježiša ako svojho ženícha a prijať ho s radosťou a hlavne s najväčšou možnou láskou."
Dospievajúci dievčatká toho v zápale nadšenia veľa napovedajú. Pre Chiara sa tieto slová stala jej životným programom. Bola pre ňu Božími svadobnými šatami, do ktorých v priebehu nasledujúcich rokov dorástla.

Chira neodišla do kláštora. Páčili sa jej chlapci, aj keď vždy si dokázala udržať určitý odstup, zachovať svoje zásady. Mala niekoľko dobrých priateľov aj medzi svojimi mužskými rovesníkmi. Chcela tancovala a športovala (mala rada tenis), ale aj zašla do blízkej kaviarne porozprávať sa s kamarátmi. Dotýkala sa jej ťažká situácia ľudí žijúcich v chudobe na africkom kontinente. Srdce mala plné plánov.

Bolo jej asi 17 rokov, keď jej lekári zistili veľmi agresívny a bolestivú formu rakoviny kosti, v tej dobe nevyliečiteľnou. Chiara to prijala ako prejav Božej vôle: "Pane, ak chceš to ty, chcem to aj ja." Raz napísala: "Toto utrpenie mi Ježiš zoslal v pravý čas, poslal mi je, aby som ho znovu našla." A od tohto okamihu sa začala pripravovať na príchod svojho Ženícha. Absolvovala veľa kôl chemoterapie. Stratila vlasy, ochrnula na nohy. Aj keď prežívala veľké bolesti, rozhodla sa, že nechce užívať morfium, aby zostala pri plním vedomie.
Jej úsmev ako by vďaka jej choroby získal na pôsobivosti. Na jej izba prichádzali ako lekári, tak jej mnohí priatelia z fokoláre a jej bydliska, a dokonca aj miestny biskup. A bez ohľadu na svoje vyznanie, vieru alebo neveru, máme od nich svedectvo o tom, ako je stretnutie s Chiaro obohatilo a premenilo. Bolo pre nich veľkým znamením Božej prítomnosti.

Chiara samotná sa cítila obklopená Božie pozornú starostlivosťou. Raz povedala: "Keby sme boli vždy pripravení na všetko, koľko znamenia by nám Boh posielal! Pochopila som, ako často Boh prejde tesne okolo nás, a my si to ani nevšimneme."

Jej zdravotný stav sa začal veľmi zhoršovať. A v nedeľu 7. októbra 1990 vo štyri hodiny ráno nastal čas jej svadby. Jej posledné slová boli smerovaná jej mamičke: " Buď šťastná, pretože ja som šťastná..."

V hnutia fokoláre býva zvykom, že jeho členovia v určitý čas dostávajú nové meno. Chiara dostala druhé meno "Luce", svetlo. A toto svetlo stále svieti

Chiara prejavila svoju lásku k Bohu i ľuďom až do krajnosti: rozhodla sa po svojej smrti darovať svoje očné rohovky tým, ktorým umožní znova vidieť ...

Na jej pohrebe v Sassellu sa zišlo na dvetisíc ľudí. Z nariadenia starostu zostali ten deň zatvorené všetky obchody. Dojatý biskup Maritano pri kázni na pohrebe povedal: "Toto je plod kresťanskej rodiny, kresťanského spoločenstva, výsledok Hnutia, ktoré žije vo vzájomnej láske a má Ježiša vo svojom strede." Na návrh toho istého biskupa sa začal diecézny proces beatifikácie Chiara "Luke" bádania. Tohto roku bola 25. septembra v Ríme na pútnickom mieste Divino Amore za prítomnosti svojich rodičov skutočne blahorečenia.

Jej život je stále zdrojom inšpirácie pre ľudí, ktorí sa nachádzajú v najrôznejších ťažkých situáciách. Sú to desiatky, možno stovky svedectvo. Jeden muž po vypočutí jej životného príbehu upustil od svojho rozhodnutia spáchať samovraždu. Iný, dvadsaťosemročný rehoľník, píše, že mu Chiara svojím príkladom pomohla prekonať krízu povolania. Mladá žena sa rozhodla neísť na potrat, keď sa zoznámila so statočnosťou Chiara. To je len niekoľko príkladov.

Zdá sa mi, že svätosť spočíva v určitom odddaném, vytrvalom a vernom nasledovaní svojho povolania, ktoré v sebe človek objaví. Je to zvláštne citlivosť voči tým najjemnejším náznakom Božej vôle. Svätý človek je ako kov, ktorý reaguje na magnetizmus Božieho pôsobenia: dokonale sa ako strelka kompasu nasmeruje k pólu. A toto rozhodnutie pre Boha sa akoby rozlieva do okolia: keď jeden jediný človek nájde a nasleduje Božiu vôľu, svoje osobné povolanie, začínajú sa "usporadúvať" podľa siločiar Božej milosti aj životy tých, ktorí žijú v jeho či jej blízkosti.

Svätosť neodolateľne, nevyhnutne, razantne, a predsa bez náznaku násilia, proměňuej svet. Ten už nikdy nebude rovnaký.


Alojz Mária Chmeľ

Len máloktorí návštevníci Ríma vedia, že v kostole Gesú e Maria na Via del Corso v centre Ríma sú uložené telesné pozostatky slovenského bohoslovca Alojza Máriu Chmeľa, kandidáta na blahorečenie a svätorečenie. Rodák zo Spišskej Starej Vsi svojim cnostným životom už desaťročia oslovuje veriacich a je veľkým vzorom pre chorých a trpiacich. V týchto dňoch si pripomíname jeho 70. výročie smrti, keď 16. augusta 1939 predčasne odišiel do večnosti. Boží sluha, vzor čistoty, hrdina v utrpení a nasledovateľ Krista bez kompromisu – to je niekoľko prívlastkov, ktoré právom patria bratovi Alojzovi Máriovi Chmeľovi od Ukrižovaného Ježiša.
Detstvo Andreja Chmeľa
Brat Alojz, vlastným menom Andrej Chmeľ, sa narodil 17. októbra 1913 v Spišskej Starej Vsi ako piate z ôsmich detí Jána a Agnesy. Vyrastal v chudobnej rodine, ktorá najmä vďaka nábožnej matke zakorenila v deťoch úprimnú katolícku vieru. Náboženské cítenie a hlboká túžba po Bohu sa začali u mladého Andreja prejavovať už v útlom detstve. Viac ako hrám venoval čas štúdiu a čítaniu Biblie, žil v ústraní od rovesníkov a často napodobňoval slúženie svätej omše pri podomácky zhotovenom oltáriku. Keď mal desať rokov, zomrel mu otec a celá ťarcha zodpovednosti za výchovu detí prešla na matku. Jedným z posledných želaní otca bolo, aby sa jeho syn Andrej stal kňazom, ten však smeroval na neľahkú cestu rehoľníka zasvätenej chudobe a poslušnosti.
Stredoškolské štúdiá a roky mladosti
Po skončení základnej školy v rodnom meste odišiel študovať do poľského gymnázia v Novom Targu, kde ešte viac prehĺbil svoje duchovné cítenie. Andrej vynikal prirodzenou inteligenciou a skromnosťou, mnohí spolužiaci ho preto obdivovali a tiež pociťovali túžbu po duchovnom živote. Štúdium ukončil v roku 1933, po úspešnej maturite sa vrátil na istú dobu domov. Na jeseň 1935 odchádza do Rehole bosých augustiniánov v Lnářoch do západných Čiech, o tri mesiace neskôr ho pre jeho neobyčajnú horlivosť a nadanie prijali do noviciátu v talianskom kláštore Santa Maria Nuova v Tivoli pri Ríme. V reholi prijal meno Alojz Mária od Ukrižovaného Ježiša, aby tak potvrdil a dovedna zlúčil úctu k Panne Márii, svätému Alojzovi a Ukrižovanému Ježišovi. Hlavný prokurátor bosých augustiniánov Raffaele Borri o bratovi Chmeľovi vydal životopisnú publikáciu, v ktorej opísal jeho rehoľné pôsobenie slovami: „Hneď od začiatku sa pevne rozhodol zachovávať s absolútnou vernosťou ducha i literu pravidiel rehole, konštitúcií a rozhodnutí predstavených. Jedinou normou života sa stalo dokonalé priľnutie k Božej vôli a v nej našiel svoj pokoj.“ Na Vianoce 1936 zložil bohoslovec Alojz sľuby poslušnosti, chudoby, čistoty a štvrtý sľub poníženosti, ktorý je vlastný práve rádu bosých augustiniánov.
Priebeh choroby a predčasná smrť
Po skončení noviciátu študoval v Ríme dva roky filozofiu, čoskoro sa však začali prejavovať jeho zdravotné ťažkosti s dýchaním. Podstúpil náročnú plastickú operáciu, neskôr ho veľké bolesti chrbtice a hrdla opäť prinútili prerušiť štúdium. Diagnóza len 25 ročného mladého muža znela - rakovina štítnej žľazy. Od februára 1939 sa liečil na klinike Regina Elena v Ríme. S príkladnou trpezlivosťou znášal dlhú a bolestivú chorobu, no podľa svedectiev pacientov i lekárov sa nikdy nesťažoval. V najťažších chvíľach neustále opakoval modlitbu: „Ježišu, všetko pre Teba!“ Keď zomieral, vyjadril túžbu obetovať svoj život za pápeža Pia XII. V dobe politického napätia v Európe, keď ešte svet netušil, že zakrátko vojna zasiahne veľkú časť sveta, brat Alojz pochopil tragickú situáciu židovského národa. Ako je známe, Pius XII. neskôr počas druhej svetovej vojny v rámci daných možností podnikol viaceré kroky na záchranu tisícok Židov pred holokaustom. Tým, ktorí bratovi Alojzovi želali uzdravenie a sľubovali modlitby, odpovedal: „Modlite sa radšej, aby mi Pán udelil milosť znášať túto chorobu s radosťou.“ Zomrel v silných bolestiach 16. augusta 1939 vo veku nedožitých 26 rokov. Jeho posledné slová boli: „Do Tvojich rúk Pane porúčam svojho ducha!“ Pochovali ho v hrobke augustiniánov na rímskom cintoríne Campo Verano.
Prevezenie pozostatkov a proces blahorečenia
Na podnet augustiniánskych rehoľníkov previezli 28. januára 1971 pozostatky zosnulého brata do chrámu Gesù e Maria na Via del Corso, v blízkosti námestia Piazza del Popolo, aby tak podporili otvorenie beatifikačného procesu. A práve v kostole Gesù e Maria sa donedávna stretávala komunita slovenských veriacich žijúcich v Ríme na pravidelných nedeľných bohoslužbách. Úcta k Alojzovi Máriovi Chmeľovi sa rozšírila najmä v uplynulých desaťročiach. Povesť o jeho cnostiach a početné milosti, ktoré na jeho príhovor Pán neprestajne udeľuje, sú pre mnohých výzvou k obráteniu a ku svätosti. Pri príležitosti úradného zahájenia procesu blahorečenia v roku 1997 vicepostulátor bosých augustiniánov Eugenio Cavallari o bratovi Chmeľovi povedal: „Od okamihu svojej smrti až dodnes brat Alojz priťahuje zo všetkých končín zeme mnohé srdcia k viere a k obráteniu. Povesť jeho svätosti stále viac prekvapujúcim spôsobom rástla a i dnes sú mnohí, čo sa k nemu utiekajú prosiac ho o príhovor.“ Beatifikáciu doposiaľ Cirkev neuzavrela, sú známe prípady niekoľkých uzdravení na jeho príhovor, dokonca existujú dokumenty s proroctvami brata Alojza, ktoré sa naplnili. Rok pred začatím druhej svetovej vojny predpovedal, že „v roku 1939 sa Židia nebudú chcieť volať Židmi a v roku 1945 žiadny Nemec Nemcom“. Predpovede prenasledovania Židov a porážku Nemecka komisia uznala ako dôkazy proroctva, no ani tie spolu s početnými milosťami zatiaľ nepostačujú k ukončeniu zložitého procesu blahorečenia. Slovenský kňaz, otec Jozef Rajčák, ktorý sa stará o hrob v kostole Gesù e Maria a už desaťročia sa zaoberá životným príbehom Alojza Máriu Chmeľa, o zosnulom bratovi povedal: „Je v ňom stelesnená snaha o dokonalosť a svätosť. Dnes ho vidím ako šampióna cností a čistoty. Podľa vzoru Panny Márie a blahoslavenstva Ježiša Krista dodržiaval čistotu ducha na maximálnom stupni. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ -nk-

Paradox dokonalej radosti
František počas svojho života telesne i emocionálne veľmi trpel. Videl však priamu súvislosť medzi utrpením a radosťou. Uvedomil si, že utrpenie pochádza zo sebeckých túžob – čiže z toho, že sa venujeme svojmu egu a zaujímame postoje, ktoré nás privádzajú k pýche. Vedel, že utrpenie sa skončí len vtedy, keď sa zbavíme sebeckých pripútaní. František našiel radosť, keď sa zriekol svojho ja a zanechal ho.

Jedného dňa opisoval „dokonalú radosť“ bratovi Leovi. Požiadal ho, aby tento opis zapísal, žeby ho každý mohol pochopiť.
František povedal: „Predstav si, že sa všetci profesori na veľkých európskych univerzitách stanú františkánmi. Bol by to dôvod pre dokonalú radosť? Nie. A keby sa všetci biskupi a králi sveta stali členmi františkánskeho bratstva? Ani to by nebola pravá radosť. Čo keby bratia cestovali do nekresťanských krajín a obrátili všetkých neveriacich ku Kristovi? Ani to by nebola pravá radosť. A čo keby som mal mal dar uzdravovania a robil by som veľké zázraky? Ani to nie je dokonalá radosť.“
Čo je teda pravá radosť? Vypočujme si Františkove slová, ktoré sú také živé a silné.

„Vraciam som sa z Perugie a prichádzam sem (do Porciunkuly, kde sa to všetko pre Františka a bratov začalo) uprostred noci. Je zima, blatisto a tak chladno, že sa mi na okraji habitu tvoria cencúle a narážajú mi do nôh. Z rán mi tečie krv. Celý zablatený a premrznutý prichádzam k bráne. Zabúcham a istý čas čakám. Prichádza brat a pýta sa: ‚Kto si?‘ Odpovedám: ‚Brat František. ‘ A on vraví: ‚Choď preč, nie je vhodná doba, aby si vstúpil. Nemôžeš vojsť.‚ A keď nalieham, odpovedá: ‚Choď preč, si jednoduchý a hlúpy človek. Je nás mnoho a nepotrebujeme ťa. ‘ A opäť stojím pri dverách a hovorím: ‚Pre Božiu lásku, prijmite ma túto noc. ‘ A on odpovie: ‚Neprijmem ťa. Choď ku križovníkom a tam popros. ‘ Hovorím ti, že aj keď potom budem trpezlivý a nerozhnevám sa, v tom by bola pravá radosť, pravá čnosť a spása duše.“